MNÍŠANY sa spomínajú v písomných dokumentoch po prvýkrát v roku 1427. Obec sa vyvíjala okolo kláštora, ktorý obývali mnísi. Už vtedy mala 20 port. Jej obyvatelia sa zaoberali baníctvom a najmä ťažbou medi, striebra a zlata. V 15. storočí bola kolonizovaná valachmi. Od druhej polovice 16. storočia patrila Muránskemu panstvu. V 16. storočí sa tu usadilo nové, valašské obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo najmä chovom oviec. V roku 1773 mala obec 33 sedliakov, 4 želiarov a 9 pastierov. V 19. storočí sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v blízkych magnezitových baniach v závodoch. Neskôr väčšina prešla na roľnícky spôsob hospodárenia. Táto premena zamestnaneckej orientácie bola taká výrazná, že keď si obec v druhej polovici 18. storočia dala vyhotoviť svoje prvé pečatidlo, ako znak si nechala do neho vyryť lemeš a čerieslo na barokovom štíte. V kruhopise kovorytcom majstrovsky zvládnutej pečate sa nachádza text: SIGILUM MNISIAN, t. j. PEČAŤ MNIŠIAN.
KOPRÁŠ je mladší ako Mníšany. Vznikol v polovici 16. storočia, uvádza sa v roku 1551. Patril Muránskemu panstvu. Založili ho valasi, pravdepodobne rusínskeho pôvodu. Tí, a po nich aj ich potomkovia, sa okrem ovčiarstva venovali aj drevorubačstvu, pastierstvu a uhliarstvu. Hoci sa postupne začali zaoberať aj poľnohospodárstvom, pôvodný ovčiarsko - drevorubačský spôsob obživy u nich do značnej miery zotrvával až do 19. storočia. V roku 1828 mala obec 26 port a 186 obyvateľov. Za I. ČSR obyvatelia zostali pri tradičných zamestnaniach. Monos vznikol v roku 1427, keď tam Juraj Ilsvai vlastnil 10 port a v 16. storočí splynul s Koprášom. Keď v 70 - tych rokoch 18. storočia vznikla (najmä v súvislosti s urbárskou reguláciou) potreba, aby obec overovala svoje dokumenty vlastnou pečaťou, pristúpili jej predstavitelia k svojráznemu riešeniu tohto problému. Na rozdiel od susedných Mníšian a väčšiny ostatných obcí na Slovensku nevyhľadali a nepožiadali o vyhotovenie pečatidla zručného kovorytca, ale využili takpovediac vlastné možnosti. Buď miestny kováč, alebo azda aj niekto iný, v práci s kovom nevyučený dedinčan vyryl jednoduché, ba lepšie povedané primitívne pečatidlo bez textu. Bol na ňom zobrazený iba znak, ktorý pozostával z niekol'kých do štvorca preložených, respektíve prepletených latiek či tenších drúčikov. Interpretácia tohto symbolu je možná (ak vôbec!) iba jediná. A to že ide o znázornenie časti oplotenia košiara. S ohľadom na salašnícky spôsob chovu oviec valachmi to má svoju logiku.
Pri tvorbe erbov súčasných obcí, ktoré pozostávajú z dvoch pôvodne osobitných dedín, sa v slovenskej komunálnej heraldike uplatňuje zvyklosť, že niekdajšie samostatné znaky, alebo aspoň ich časti sa integrujú do jedného erbového znamenia. Táto prax sa musela uplatniť aj v erbe Magnezitoviec. S prihliadnutím na uvedené poznatky, ako aj rešpektujúc všeobecne platné základné zásady erbovníckeho učenia a umenia bolo navrhnuté, aby budúci erb Magnezitoviec obsahoval historické znamenia Mníšian a Kopráša v nasledujúcej kompozícii: V dolnej olovici modrého pol'a štítu zlatý (žltý) plot košiara, podľa vzoru pečate Kopráša, v hornej polovici štítu strieborný (biely) lemeš a čerieslo v tvare a vzájomnom pomere podľa vzorovej pečate Mníšian.
Obyvatelia ešte začiatkom 20. storočia pálili drevené uhlie, furmančili a odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce. Občania vystavali v roku 1933 nový /strong>evanjelický kostol. V roku 1933 boli vystavané protipožiarne nádrže. Z peňazí obecnej prirážky od magnezitového priemyslu bol v roku 1940 vystavaný kultúrny dom.
Po posunutí maďarskej hranice na kataster obce v roku 1938 rozhodnutím viedenskej arbitráže započala v roku 1941 výstavba železnice Chyžnian voda - Slavošovce. Vystaval sa železničný most dlhý 102m s najväčšou výškou v oblúhu 36 m a dva tunely dlhé cca 220 m a 2500 m. Na stavbe pracovalo 600 robotníkov.
18. augusta 1944 mala obec nainštalovaný elektrický prúd. Po oslobodení obce 23.01.1945 začal sa prebúdzať nový spokojný život, ten sa prejavil novými pracovnými príležitosťami v okolitých závodoch SMZ Jelšava a Lubeník, LTZ Revúca. Od roku 1947 sa bola obec napojená na telekomunikačnú sieť. Prvé správy začal obecný rozhlas vysielať v roku 1948. Členovia pasienkovej a urbariálnej spoločnosti ako aj strojového družstva sa v roku 1949 zjednotili do JRD. V ďalších rokoch bol v obci postavený kurín pre 500 ks sliepok, kravín pre 96 dojníc, ovčín pre 300 ks oviec. V súčasnosti je život obce spojený najmä s magnezitovým priemyslom.
